Obezita je sviňa. Viem o čom hovorím, akosi sa na mňa prilepila a len veľmi neochotne odchádza. Väčšinou prichádza nenápadne, po pár gramoch. Tak nenápadne, že zo začiatku je ťažké si ju všimnúť. A je veľmi ľahké nad rastúcim bruchom mávnuť rukou a myslieť si, že zmizne. Ale ono väčšinou nezmizne. Nosíme si so sebou zbytočné kilá tuku a je ich čoraz viac. Naše presvedčenie o sebe a svojej postave má istú zotrvačnosť - ak sme raz boli "v pohode" (štíhli, alebo aspoň nie tuční), mylíme si to sebe ďalej aj keď postupne povoľujeme opasok.
Mám pre Vás pár príznakov, ktoré Vás môžu upozorniť na to, že situácia s Vaším bruškom naozaj nie je v poriadku. Čím viac na Vás "pasuje", tým horšie ...
Nezmestíte sa do oblečenia, ktoré ste dakedy bežne nosili. (Na rovinu páni - kto z nás ešte oblečie maturitný / promočný / svadobný oblek?)
Ľudia okolo Vás všeliako naznačujú, že ste pribrali - "Vidím, že sa máš dobre!"
Na striptíze si uvedomíte, že striptérka má menšie prsia ako Vy :).
Ľahko sa zadýchate.
Nevidíte si "naňho" !
Keď sa chcete niekomu uhnúť, nemá zmysel otáčať sa bokom.
Zrazu si uvedomíte, že sa hanbíte za svoj výzor.
Ak sme si odpovedali na otázku, či sme obézni, mali by sme sa rozhodnúť čo s tým ďalej. O tom pár slov nabudúce.